V čase, keď väčšina obyvateľov Európy zlyhávala v poskytnutí akejkoľvek pomoci Židom, našli sa ľudia, ktorí po zaklopaní otvorili svoje dvere a napriek osobnému riziku pomohli prenasledovaným. Počas brutalít druhej svetovej vojny dávalo takéto správanie skutočný význam zásade: „Som strážcom svojho brata.“
Pojem Spravodlivých medzi národmi pochádza z Babylonského Talmudu, ktorého edícia bola dovŕšená v 6. storočí n. l. Do hovorového jazyka sa dostal v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Vtedy začal Jad Vašem udeľovať vyznamenania Spravodlivých medzi národmi osobám, ktoré zachraňovali Židov počas holokaustu, pričom riskovali vlastné životy. Jad Vašem, pamätník obetí a hrdinov holokaustu v Jeruzaleme, bol založený v roku 1953 a vyznamenal už tisícky záchrancov z mnohých krajín Európy vrátane Slovenska.
Počas 2. svetovej vojny uskutočňoval vojnový Slovenský štát „riešenie židovskej otázky“. Začal vyraďovaním Židov z verejného života, pokračoval arizáciou ich majetkov a končil realizáciou prvej vlny deportácií Židov zo Slovenska v roku 1942. Pre časť hlboko veriaceho slovenského národa bolo ťažké zmieriť sa s častými Tisovými vyhláseniami, že je to v zhode s kresťanskou vierou. Mnohí záchrancovia židovských spoluobčanov boli z tejto vrstvy slovenskej spoločnosti.
Stav sa zmenil koncom augusta 1944 po obsadení Slovenska Nemcami a následnom vyhlásení Slovenského národného povstania. H. Himmler sa rozhodol zlikvidovať zvyšky slovenského židovstva. Zrušila sa platnosť všetkých výnimiek a pod hrozbou trestu smrti tým, ktorí by poskytli úkryt Židom, sa začalo ich sústreďovanie. V tomto čase sa Žid na Slovensku mohol zachrániť už iba s pomocou nežidovských spoluobčanov. Aj v týchto vyhrotených a nebezpečných podmienkach sa našli ojedinelí ľudia, ktorí mali odvahu poskytnúť pomoc. Boli to obyčajní ľudia zo všetkých oblastí života. Sedliaci aj remeselníci, vzdelaní aj analfabeti, lekári aj bývalí pacienti židovských lekárov, nábožní aj sekulárni, farári aj komunisti, priatelia aj úplne cudzí ľudia. Akoukoľvek pomocou prenasledovaným brali na seba veľkú zodpovednosť. Mnohé skutky Slovákov zasluhujúce vyznamenanie Spravodliví medzi národmi ostali uchované v tajnosti, mnohí pomáhajúci boli zavraždení spolu s tými, ktorým pomáhali.
Definovať typický profil slovenského záchrancu je ťažké. Podobne ako v iných krajinách pochádzali záchrancovia z rôznych spoločenských, ideologických a náboženských skupín. Vzdelanie nebolo rozhodujúcim faktorom. Boli medzi nimi dokonca i ľudia, ktorí slúžili režimu. Prvoradou bola schopnosť vedieť precítiť ľudské utrpenie a vôľa pomôcť.
Vyznamenie Spravodliví medzi národmi poukazuje na osoby, ktorých skutky symbolizujú ľudskosť, slobodnú voľbu dobra tvárou v tvár zlu a odmietnutie ľahostajnosti. Sú príkladom pre budúce generácie, že v konfrontácii s brutalitou, vraždením, kolaboráciou, mlčaním a ľahostajnosťou sa môžu ľudia zachovať odlišne. Uznanie záchrancu za Spravodlivého medzi národmi je procedurálny komplex zverený do rúk nezávislej verejnej komisie dobrovoľníkov. Riadi sa mottom z Talmudu: „Kto zachráni čo len jeden život, akoby zachránil celý svet.“ V duchu tohto motta patrí česť a úcta každému jedincovi, ktorý si napriek riziku smrti zvolil odvahu pomôcť.
Príbehy záchrancov, ktorí otvorili svoje dvere a svoje srdcia, sú fascinujúce. Rovnako ako fakt, že väčšina z nich svoju pomoc vnímala jednoducho ako správnu vec, ktorá si nezasluhuje nejakú zvláštnu zmienku. Tvárou v tvár istým tendenciám prítomným i dnes narastá význam príkladu ich etického hrdinstva a ich skutky naďalej pripomínajú medziľudskú úctu a rešpekt.